Kamenica je dedinka v horáchprejdeš ju za chvíľu aj na bosých nohách.
Na 3-krát kameňom, celú prehodíš
všetkého málo tam, len skál nazvyš.
Škoda tým kameňom, na zemi sa váľať
katedrálu, kláštor, kostolník chce stavať.
Pred kráľom Matejom v jeden deň zastane
biele ruky spína, na čiernej sutane.
Kráľ žiadosť vypočul, vína si naleje
opátstvu v dedine, nedáva nádeje.
„Kameň mať nestačí, ba ani zlatý grál
povedz mi pán farár, čo si dnes myslí kráľ?“
Koľko je dve a dve, sluha ten dobre vie
na prvú otázku, pravdivo odpovie.
„Pred kráľa v paláci, dostať sa dá len ľsťou
kostolník v habite, stojí tu pred tebou.“
Kráľ sa len pobaví, pohár svoj položí
celý je falošný, ten služobník boží.
„Povedz mi teda, človeče úbohý
kde každé ráno, slnko vždy vychodí?“
Na druhú otázku, odpoveď dobre vie
nádejný kastelán, kráľovi odpovie.
„Každému na inom mieste, slnko vychádza
pre kráľa je to Budín, pre mňa Kamenica.“
Matej sa zasmeje, uzavrie túto vec
kostolník dostane, dukátov za mešec.
„Aj za dvoch opátov, rozumu v hlave máš
na kláštor, tam u vás, vypi si oldomáš.“
