Už sedia v zlatom paláci
hodujú vo veľkej svetlici.
Slávny je celý cársky rod
i hlavné mesto, starej Rusi – Nižný Novgorod.
Princezná Vasilisa tam žije a Ivan ľúbi ju
bohovia dávny ich láske doprajú.
Báťuška cár ale nie je veľmi rád
nič na sebe však nedá znať.
„Kým mi Ivanuško, budeš zať
musíš dačo málo vykonať.
Nože pováľaj tie naše pohoria
nech je viac miesta pre polia.
Ak ich zarovnáš
chystaj sa na sobáš.“
Chmúrna myšlienka sa do duše vtiera
posmutnel chlapec so srdcom bohatiera.
„Premeniť kameň na úrodnú zem
bojím sa Vasiliska, že to asi nezvládnem.“
„Nezúfaj Ivan milý, neklop zrak
láska naša je zrelá na zázrak.
Všetko čo budem chcieť, môžem mať
baba-Jaga je moja stará mať.
Porodila ma rusalka z lesa
predo mnou nikto neskryje sa.“
Jej hlas potom zaznel svieže
z balkóna hradnej veže.
„Hej!!! Medvede z celej krajiny
premeňte Rus na šíre roviny!
Rozbite všetky na prášok
skaly čo týčia sa do výšok!
Zaplaťte z obratu svoju daň
zem nech je rovná ako dlaň!“
Pritúli sa nádejná mladucha
milému šepká do ucha.
„Ráno pred otcom mojim Ivan, môžeš hrdo stáť
teraz však drahý poďme rýchlo spať.
Láska tá hory prenáša
mám ťa rada aj bez sobáša.“
( ilustroval: Konstantin Jegorovič Makovsky )
predchádzajúci článok ………. nasledujúci