4. apríla 2010,
Viliam Kusi,
ZO ZÁPISNÍKA SPRAVODAJCOV
Toňo Zemplin – Košice: Naš pan miňister už nezna, co ma robic, ta popital žandaroch od našich rakuskich sušedoch, či bi nam ňepomohľi. Komisar Reksi, to taki veľki pšisko – velčak, barz inteligentni džvir a spoľiha še na ňoho cale oddzeľeňe višetrovateľoch zos Viedňi. Teraz tot Reksi ma prisc gu nam na vimenni pobit.
S tim vičuranim pšiskom budze spolupracovac, najľepši košicki tajny pes Oriščok.
Verime, že Reksi nam pomože z vecej pripadami, s chtorima sebe joho kolegove od nas – Duňi i Tarzan – ňeznaju dac radi. Nariklad viňuchac dakoho, co šmerdzi za špitalskim budarom bi bula pre Reksija ľem taka hračka.
A to še muši podaric, bo to potporuje i jeden politik z opoziciji, chtori Reksijoj obecal až dvaraz teľo žemľikoch zo salamu, jak dostaval doteraz.
Že bi tomu simpatickomu panoj Mozeroj, co stoji nad Reksijom, ňebulo samomu, bars smutno, ta budze mac medžitim u Viedňi mesto ňoho našoho Bodrika z očovskoho salaša.
Skoro šicke ľudze, okrem pana Ivana Leksija, bars chcu, žebi trojo patrači – Duňi, Tarzan i Oriščok – polapiľi od Reksija čim vecej skušenosci a čim meňej bľichoch. Našo žandare budu mac Reksija, na žemľikoch i salame, cale dva tižňe.
Jantek Goraľ – Tvrdošín: Tak še gvaři, ze jak kogo vyručiče bes džvjyže, vleže bes okno. Pjykni parobcy v Tvardosyne to robjo naopak, radžyj chodzo bes okno a es potym přido aj džvjyřami.
Zlatko Šariš – hura svateho Bernárda: Od času svateho Bernárda, chtori tak laskavo zaobchadzac znal zos ptačkami, trimaju duveru zos mňihami. Ta duvera krašňe še preukazala na hure svateho Bernárda na najzimňejšej častki krajini Švajc. Na tej hure stoji od veľo sto rokoch kľaštor mňihoch svateho bernárda, ku chtoremu veľo krasne pripovidki su u ľudu.
Vov Švajcu ňedavno započela še jar, a lastuvečki, chtore priviknute su na ten kraj, tiž ňedavno še zjeveľi. Prave na veľiku huru svateho Bernárda došľi, jak veľikanska povichrica navstala, a lastuvečki s calim hufom zdrevňete od žimi na žem padaľi.
Na ščesce jich bľisko stal už i kľaštor zos otvorenima oblakami, ľebo znac mušime, že mňihi teho kľaštora, ked už še sucha žima prevaľi, pri otvorenich oblakoch zvikľi spac. Zos cepleho kraju privandrujuce lastuvečki, pod strechu dojsc mohľi, a prez otvorene oblaki na veľkim gangu a vov chižoch še utuľiľi.
Dobroserdečne mňihi še bars zradovaľi ňeočekavanin hoscom, a vedla rozkazu gvardiana pohosceľi jich hojne zos pšeňicu, konopnim šemeňom a s inšima dobrima vecami. Za dva dňi buľi lastuvečki milima hoscami kľaštora.
Konečňe žimša chviľa prešla, slunečko višvitlo, od mrazu skloňena trava a kvitky še virovnaľi a svoju milu tvar ku nebu obraceľi, a znovu nastala jar nad Helveciu. Vtedi lastuvečki viľeceľi prez otvorene oblaki, obleceli paru razi kľaštor a zmizľi pred očami mňihoch.
( poznámka: Spravodajcom pomáhali správy zašifrovať Mária Vnenková a Drahoslav Mika. Správu z „huri svateho Bernárda“ mi zaslala pani G. Dovalová a bola už raz medializovaná. Predbehol ma týždenník NAŠA ZASTAVA, ktorí ju uverejnil vo svojom 49. čísle v r. 1911. )
Toňo Zemplin – Košice: Naš pan miňister už nezna, co ma robic, ta popital žandaroch od našich rakuskich sušedoch, či bi nam ňepomohľi. Komisar Reksi, to taki veľki pšisko – velčak, barz inteligentni džvir a spoľiha še na ňoho cale oddzeľeňe višetrovateľoch zos Viedňi. Teraz tot Reksi ma prisc gu nam na vimenni pobit.
