Ivanko a Vasilisa prefíkaná 5

Cárovi kŕč prsty skrúca
na čele pot a žlč je vrúca:
 
„Chopte sa stráže toho bludára
zatvorte do najhlbšieho žalára!“
 
Vasilisa pekná milá
vie byť ako samodiva.
Rýchlo zmenila sa na kobylu
s Ivankom na chrbte dala sa do cvalu.
 
Jazdilo sa mu dobre, ako vždy
za nimi šla horda cárskej armády.
Bátuškov rozkaz jasne znel:
 
„Prejdite hoc aj celú zem
doneste toho vtáka naspäť sem!“
 
Keď ich vojaci už už majú dohoniť
Vasilisa sa pokúsi tomu zabrániť.
Stala sa dreveným pravoslávnym kostolom
Ivanuško starým duchovným pastierom v ňom.
 

„Povedz že nám ale úprimne, človek boží
nevidel si tu bežať dievča v konskej koži?“
 
„Nože holúbkovia moji, odložte ten guľomet
takej devy tu veru niet.
Ešte ráno prefrčala tadiaľto, holúbkovia moji, cez chotár
… taká je pravda, akože sa volám Ivan Popluhár!“
 
Aby ušli zlému trestu
Živa kliesni pre nich cestu.
Keď sa horda znova blíži
ukryla ich Lada v chyži.
 
Kým sú v teple skrytý dnuka
Stribog proti šíkom fúka.
Nechytia ich ani dneska
Perún do nich blesky trieska.
 Keď vždy nešlo všetko hladko
pomáhal aj chrabrý Sadko.
 
Uteká Ivanuško ďalej, Vasilisa s ním
vtáčik si lieta povetrím.
  
 

predchádzajúci článok ………. nasledujúci