R
eportérka Zlaťica vo svojich rozhovoroch s tími najslávňejšími politikmi, ide až na drieň problémov. Vizlieka ich preňikavím pohľadom aj dobre miereními otázkami na ťelo. Svojimi laserovími očami rozbíja pancier, odhaľuje až na kožu. Dostaňe holú pravdu aj z pána Čarnogurského?Zlaťica: Pán Čarnogurskí, ste známi ako rusofil …
Čarnogurskí: Áno, dokonca záviďím svojmu bratovi, že sa volá Ivan. Ja som ale Ján a Ján je vlastňe, ako vieme, po ruski Ivan.
Zlatica: Čím sa takí rusofil zaoberá?
Čarnogurskí: Rusofília ňie je náuka o chrobákoch, aňi ňič nenormálne aj keď sa jedná nepochibňe o úchilku. Je to bezmedzná, úplňe ňekritická, láska k ruskému národu. Už naši predkovia boli rusofili a nazívali sa panslávi. Veľmi túžili po tom abi nás Rusi osloboďili od Švábov, teda Germánov.
Zlaťica: Isťe máťe pán Čarnoruskí … Čarnogurskí … na Rusko milé spomienki a zažil sťe tam aj ňejakú veselú príhodu?
Čarnoguskí: Stalo sa to ešťe v čase keď som bol predsedom vládi, počas oficiálnej návšťevi v Moskve. Na prechádzke po malebnej uličke Arbat, ma jeden ruskí mužík stále ťahal za rukáv a veľmi milo sa mi prihováral. Vizeral ako bezdomovec, tvrďil však, že je úplňe bežní občan. Vitrvalo ma žiadal abi sme sa zložili na fľašku vodki. Rusi sú veľkí kultúrni národ, ňepatrí sa veru človeku piť samotnému. Rusi veďia čo je to bontón, majú to jednoducho v krvi ako ten alkohol.
Zlaťica: Pán Čarnogurskí, ste známi ako „rusofil“, predseda Slovansko-ruskej spoločnosti a premiér slovenskej časťi bívalého Československa v r. 1991 – 1992. V ňeposlednom rade tiež ako bojovňík za mravnú očistu celej našej slovenskej pospolitosťi.
Čarnoruskí: Áno a abi sme sa v KDH dostali k prostitútkam, prekonáme aj čerta – ďiabla:
