ZO ZÁPISŇÍKA SPRAVODAJCU
Maťej Baťko – Sereť: Pospolití Sereťskí ľud si akurátne pripomíná víročí svójho mesta. Sereť naozaj nepatrí len mezi naše najpekňéjšé ale aj najstaršé obce a je ešte omoc staršá jako 1. ČS republika. O Sereťi sa celkom 1. ráz, zmíňev ešťe sám 1. korunuvaní kráľ šeckích Starích Maďaróv a právda, ešťe starších Starích Slovákóv, svatí Šťefan. Bolo to presne v roku pána 1001 po Ježišovi.
1. zmínku o Sereťi 1. ráz, kráľ Šťefan 1. utrúsev, hňeď v 1. roku svojéj slávnéj vládi. Akurát sa tedi zháňav, po svojích najvičúraňejších poddaních. I rékél, citujem: „Slunko už visoko svící a Sereťanóv nidze nevidzím. Tí Sereťaňi sa na mna asi pjekňe vis…. .“ Šťefan pri tem použev, na počuduvání, akurátňe sereťskí dialekt. Štúrovú slovenčinu, zdá sa vóbec nepoznav.
Ináč je ale jeho znalosť cudzích jazikóv, presporádku veliká! Okrem úrannéj reči latínčini, kerú sa naučev v škole, ešte moc pochiťev od svojích príbuzních a najma roďini.
Svatí Šťefan viróstav až do svojích 16- ťích naroďeňín, zakál sa len nestav kráľom, prámo na dvóre panovňíka v susennom Polsku. Neňi sa teda ani čo čuduvať, že to bóv takí pobožní chlapec. Vivolenú a kráľovnú jeho srca sa stala blonďavá bavorská princezná, len na jéj méno sa už čil velice nepamatám. Šak to už bolo aj pjekne dávno!
Obidvá Šťefanoví siňi sa zasek zapozírali do pjekních, kučeravích očék, šumních cér Kijevsko – ruskích kňížát. Štefanov tatko je právdaže a nespochibňitelne zjenoťitel Starích Maďaróv starí Géza. O póvoďe jeho mamki sa ťahali dlhé spori, čo je ohromne zaujímavé lebo običajňe je neistí akurát oťíc. V súčasnosťi je už našťasťí šeckím serióznim historikom nad slunko jasnéjšé, že Šťevková mamka boli Stará Slováčka. Ňeveďeli sme len, že odkál z kerého regiónu, táto obetavá kňažná pocházala. Šťefanóv vírok v sereťičine šak mnohé napovídá!
Šeckí uvedené informácie sú zaručene právda. Veď som si ich aj nevicucav z prsta ale z análov mojej kamarádki Zuzki, kerá robí v mestském archívje.
………………………………………………..
NA SCHLADEŇIE