zo šuflíkazo šuflíka
SNEHULIAK SA STÁLE SMEJE
Pracujem v jednom veľkom, nemenovanom, chemickom kombináte. Ráno som ešte sťihol dobehnúť na poslední autobus do podňiku. Možno sa mi to tentoraz podarilo aj preto, že na ceste bola hrubá vrstva nového snehu a všetki spoje meškali.
Celú noc váľalo snehu, tak som sa do toho hneď pusťil. Cesťički k vonkajším nádržiam a zariadeniam musia biť odpratané. Chodňík od kancelárií pekne vizametaní, po ňom príde vedúci. Vždi sa u nás na prevádzke zastaví, keď sa vracia z dispečingu. Nášho vedúceho bi ste si určite s ňikím nezmílili. Na prví pohľad je tu ten najdôležitejší „pracovňík“, pod pazuchou má zastrčené nejaké papiere. Musia to biť veľmi dôležité dokumenti, ňikdi ich nepusťí z rúk.
Stačí ho spomenúť a už prichádza. Len tak-tak, že som sa sťihol schovať, pod víparňík. Je už skoro osem hoďín, to už bude iste poriadne naliati, ledva prepletá nohami. Každí deň tu choďí, ako v delíriu.
To je asi to posledné, po čom túžim – stretnúť sa s ňím. A napokon, jeho rituáli už dobre poznám. Vojde na velín, rozopne si vrchní gombík hrubého kabáta a povie:
„Ako tu môžete kuva, vidržať v takom teple, chlapi“!
A hneď, po malej pauze, ktorú zatiaľ ňikdi ňikto neprerušil, povie:
„Ale vás tu je kuva a zase ňič nerobíte! V Japonsku na takejto prevádzke kuva, pracujú len dvaja ľudia. Všetkích vás prepusťím kuva, len ma hnevajte!“
Keďže mi bolo vonku zima, začal som zo snehu robiť guľu. Práca sa mi darila, o chvíľu som mal hotového celého snehuliaka. Oči a ústa som mu povikladal, ako mozaiku, z kamienkov. Do jednej snehovej rúčki dal lopatu do druhej metlu, nech mi ich postráži. Medzi smeťami som našiel starú ochrannú prilbu, tú som nasaďil snehuliakovi na hlavu. Sadol som si na základ zásobňíka, kochal sa vo svojom diele a samozrejme, pozoroval vchod do budovi.
Susedná prevádzka je už niekoľko rokov odstavená. Zostala z nej iba hrubá stavba. Cez okrúhle dieri po potrubiach si ju obsadili holubi. Majú tam teraz holubňík veľkí asi ako dve telocvične.
O chvíľku už zdá sa, môžem ísť do tepla, vedúci práve odchádza. Pri snehuliakovi sa zastavil. Jasne som počul ako mu hovorí:
„Len tu stojíš kuva a nič nerobíš! Nehnevaj ma kuva, lebo ťa prepusťím!“
Snehuliak sa aňi nepohol, stále sa rovnako usmieval svojimi štrbavími ústami. Vedúci ešte urobil veľavíznamné gesto, zastrčil si rozpadajúce sa lisťini hlbšie pod ruku, potkínajúc sa, šiel ďalej.
Snehuliak si z neho očividne nerobil ťažkú hlavu. Biť prepustení alebo rozpustení to je mu asi úplne jedno.
Zo strechi susednej budovi vileteli holubi. Im je tu asi najlepšie, nemajú žiadne starosťi, lietajú si kadiaľ chcú a zvisoka trúsia na šíri svet. Iste aj na nášho vedúceho, rovnako ako celí náš kolektív.
poznámka – Na tej našej prevádzke, natáčali aj nejakí ďivní klip:
O VIANOČNEJ RIBE
Vianoce sú, čas nám velí
každí človek trochu verí
že darčeki nosia smelí
traja králi sponad dverí.
Gašpar, Melicher, Baltazár
prišli vedno znova k nám
rozložili svoj bazár
všetko čo chcem, dnes tu mám.
Vonku pekne nasneží
delobuch nás viplaší
snehuliak preč pobeží
len riba sa neteší.
O VIANOČNEJ HVIEZDE
V meste Betlehem
je rok Pána jeden.
Do maštale k večeri
schádzali sa pastieri.
Ľud bol veľká roďina
Mária tam roďila.
Zaplakalo dieťatko
duch svätí je tatko.
Ovce, kozi, kravički
tie sú jeho suďički.
Kôň a malí somárik
strážia ho tak ako ňik.
Jozef miesto našiel
dieťa šlo do jasieľ.
Nad ňím žiara jasná
Mária je krásna.
Napriek hnevu Herodesa
traja králi zjavili sa.
Osvetlení chlapček malí
dostal od ňich vzácne dari.
Takto prišiel na svet náš
vikupiteľ – mesiáš.
Narodil sa hospodár
Jesus Christus superstár.
O ňom bola táto reč
pán Boh s nami a zlé preč.
Koncom nášho letopočtu
vzdávame mu stále poctu.
Hosana na vísostiach aj dole
pokoj ľuďom dobrej vôle …
a najmä blogerom.
…………………………………………………………………………………………..
+ bonus
NA SLÁVNOSŤ NAROĎEŇÁ JEŽIŠKA
napísal: Ján Hollý
Hodní prichistaj k hospode príbitek
Betléme, neb ten dávno čekaní
Večného sprosťitel žalára
S Panni ve tvém naroďí sa mesťe.
Hľe Matka s cudzích dostavená ohrad
Po všech na noclah místo prosí domoch,
A predca ňikdo jéj oťevreť,
Ňikdo chudú privinuť ju ňechce.
Ó citu prázdné mesto! kerého si
Príchod horúcím žádalo túžeňím:
Včil, keď prichádzá, tvím obidlom
Svého rodáka prijať ňeráčíš.
Čistá do pustéj Panna sa jaskiňe
Mosí uchíľiť, kďež poroďí Sina,
A zedraními obvitého
Pľenkami tam položí do jaslí.
Než bľesk prejasní s pólnoci ďeň čiňí.
K toľkému zešlé zástupi anďelov
Ďivadlu rozmilími večnú
Prospevujú Bohu slávu hlasmi.
Ó najmiľejší Kriste! čo v príchoďe
Nalézť ňevládal místa si k hospoďe,
Mi k ňéj ťi otvárame srdca,
Vejďi do ňích, a tu v nás prebívaj.
RORATE
Napisal: Mihály Lévay Preložel: Vilmos Mikó
Smutne už kvitki, jasnosc miňe,
Beži žima za ješeňu …
Predči dobre mi rozdumovac:
Dušu mi pamjatki žeňu.
Jak na skridloch ľeci k tebe,
Dzecinski vek, ti dzivni sen! …
Sladke pamjatki keľo najdzem,
Jak čežki mi už každi dzeň.
Ňe tremcel, ňe kril som še vtedi:
Ked prišla žima, jak teraz, …
Kraj šňihovi, kvitki ľadovo,
S radoscu som patrel ňe raz!
Ked dluha noc ľeňivo prešla,
Dzvon Rorate ohlašoval, –
Ten hlas ňebeski tak prijemňe
Do koscela i mňe volal.
A sen ranši, sen najsladši,
Na daľej me darmo vabil,
Radosc šedla na tvar dzecinsku,
Posceľ chitro som ochabil, …
Šňih – jak som bežel ku koscelu, –
Rip-rop … rapčel mi pod nohu.
Holub bili: ňevina duša
Cahla me ku Panu Bohu.
Rorate coeli, – narod špiva –
Otvorce še ňeba jasne! …
Ku oltaru kňaž pristupuje,
Naňim šati bile, krasne.
Dim prijemni dzviha še hore,
Pokoj najdze veľki-mali …
Vidza oči mojo dzecinske
Svatu žem, Betlehem cali.
Rorate coeli, tu Ježiško,
Ja s radoscu ho pestujem,
Z jasľičkoch kumňe še obracel,
Prijemni hlas jeho čujem.
Prituľi še ku mojim pľecom,
S ručku malu pohlaska me, …
Poboška me, … soldzi mi v očoch, …
Matka patri nas laskave.
Rorate coeli, sen blaženi!
Preco ši pominul, preco?
Drahi Ježišku, patri namňe,
Ked križ padňe mi na pľeco!
Hľedam i teraz, a najdzem ce,
Hoc som už ňe dzecko male:
Odpočinuc pridz z ňeba kumňe,
Tebe davam šerdco cale.
Poznámki
– Zdroj básne Jána Hollého: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/985/Holly_Katolicki-spevnik-I/1
– Báseň „Rorate“ som opísal zo 49. čísla tíždenňíka Naša zastava z r. 1911.
– Ilustračné foto hore zdroj