Uteká Ivanuško ďalej, Vasilisa s ním
vtáčik si lieta povetrím.
V poli si pekne pospevoval
cestu im stále ukazoval.
Uháňajú teda len dopredu
za sebou majú stále celú armádu.
Ej veru, dobre sa im bežalo po rovnej krajine
až kým zastali v prvej doline.
A nepomôžu tu žiadne protesty
celé pohorie Ural sa im postavilo do cesty.
„No povedz Ivan, čo má toto znamenať
veď ďalej sa už nedá utekať!“
„Zlyhali tu Vasiliska, zdá sa, všetky predpovede
žijú tu asi lenivé alebo hluché medvede.
Nedáme sa ale hádam preto, kozákmi dolapiť
mali by sme sa Vasiliska, hádam, zasa na niečo premeniť.“…
„Dobrého zdravia vám vinšujeme starý bača
tá vaša jediná ovečka je prítulná ako mača.“
„No vy len choďte, holúbkovia moji, stále vpred
takej dievčiny, čo iste hľadáte, tu veru niet.“
Vojaci šli potom až po Tichý oceán
Ivanuško s Vasiliskou milou, domov ku dverám.
Mamka ho vrúcne víta
a hneď sa zvedavo pýta:
„Povedz mi prosím, synček jediný
je Vaska z dobrej rodiny?“
Ivan a Vasilisa, žijú v pári
bohyni Lade nosia dary.
Svarog im na tú cestu slnkom svieti
netrvalo teda ani veľmi dlho
a bol tu na tomto svete s nimi aj niekto tretí.
Za dlhých, zimných večerov, dávali si pusy
mali veľa detí a všetky boli Rusi.
Veru tak!
Vymodlené deti z lásky
spravili im na tvár vrásky.
Na Sibíri ešte žijú
namáčaný chlebík žujú.
Polienka kladú do pece
vtáčik im stále šteboce.
KONIEC
( Ilustrácia: K. J. Makovsky )