Sladké deti

6. septembra 2010, Viliam Kusi, ROZPRÁVKA PRED MILOVANÍM
pernikova_chalupka 
Doma deťi z pohodi
višli si na jahodi.
Ide Janko s paličkou
so sestričkou Aňičkou.
 
Košík majú plní plodov
neveďia nájsť cestu domov.
K večeru sa chíli práve
hlávki musia skloňiť v tráve.
 
Bez otca a bez mami
veru horko plakali.
V tom však vôňu medu z lesa
vetrík privial im do nosa.
 
Či sa im to iba marí?
Domček sa tam zjavil malí.
Či sa im to sňíva vari?
Pardubickí perňík praví
bielim cukrom cifrovaní.
 
  
Idú Janko s Aňičkou
cez dvor plní cukríkov.
Hašlerki, krovki, bonpari
už majú úsmev na tvári.
 
Malinovka tam tečie vo fontánke
ako je dobre v tejto rozprávke.
Tehli z čistej čokoládi
dostali ich do parádi.
 
Aké dobré sú tie šindle
netušia v tom žiadne švindle.
Chuťí im Perňíková chalúpka celá
majú už v sebe sladkosťí veľa.
 
– Pre Janka a Aňičku je to skúška
uviďíte deťi, ako ich ešte budú bolieť brušká.
 
 
perníková calúpka v lese
 
Keď lízali z cukru okná
zbadala ich babka hrozná.
Viškerila svoju tvár
ukázala zubov pár.
 
„Poďte deťi sem do dvier“
ponúka ich z bonboniér.
Čiernu vranu má na pleci
čierna mačka spí na peci.
 
Strachom deťi skameneli
ako malí naleteli.
Nenahmatal bi si im tep
babe Kinge sadli na lep.
 

 
Aňičku dala do komôrki
a Jaňíčka do postieľki.
 
„Ešte máš malú nožičku
daj si modrú kašičku.
Zeleru si zajec vňať
nožička ťi bude stáť.“
 
Medovím motúzom, zviazala mu ruki
a robila strašnéé muki.
Trápi chlapča poriadne
až sa vznáša v nirváne.
 
Lieta si tam na palici
vrtko skáče na jej špici.
Vo vzduchu sa otočí
Janíčka nám pripučí.
 
Sadne mu na tváričku
chlapec volá mamičku.
Ťažko znáša túto triznu
ako čmeliak líže bliznu.
 
– Zvikaj si Janko len sa tráp
zatňi zubi, ako veľkí chlap!
 
 
Janko poslušne leží v pozore
Aňička vracia v komore.
Hlavičkou búcha o stenu
spolu s bosorkou, obe stenú.
 
Bračeka pekne prosí „otvor mi“
ide z nej perňík, všetkími otvormi.
Pred strigou sa nedá ňikam schovať
dokedi len bude, Bože, táto hrôza trvať?!
 
 
bosorka a Janko
 
Ráno chlapec višťavení
pri peci je postavení.
Baba Kinga strapatá
na oheň len prikladá.
 
Mäska sa jej žiada jesť
ďieťa malé, nevinné, bi chcela piecť.
Ražeň má už nachistaní ako treba
a veľkú ližicu, na pečeňie chleba
tú ťiež.
 
„Nože milí Jaňíčku
sadňi si na ližičku.“
 
Ďieťa dobré ako z cukru
keď to treba, vie si dupnúť.
 
„Ale ako babka ako
nauč ma aj toto dáko?!“
 
„Ukážem ťi teda šecko
pozeraj sa, hlúpe decko!“
 
Keď si sadla na lopatku
išlo všetko po poriadku.
Janko s hlavou otvorenou
soťil starkú do plameňov.
 
Našiel pre ňu dobré miesto
pečie strigu, ako cesto.
 
V peci praská
kľaje babka.
Už ju lámka nebolí
z komína sa kundolí.
 
– Ak sa vráti, nech som pápež
podceňila našu mládež.
Bosorka je chrumkavá už
a z chlapčeka hotoví muž.
 

 
Idú Janko s Aňičkou
kráčajú za mamičkou.
Jaňík s tvrdou paličkou
a Aňička s maličkou.
 
Domov sa už poberajú
lesné plodi oberajú.
Slnko svieťi, vetrík vaňie
niet nad zdravé stravovaňie.
 
Rozprávka je ukončená
čierna mačka, pripečená.
 
 
– Aňička má rada svoju bábiku
Janko ľúbi Aňičku.
Občas idú spolu za les, na lúku
dojedajú perňíkovú chalúpku.
 
—–
 
Milé deťi!
Obraciam sa na vás s vihláseňím
všetkého s mierou, stále vravím.
Zeleňinka a ovocie je tá vhodná strava
ňie sladkosťi jesť više práva.
 
Tak to už na svete choďí
aj dobrého veľa škoďí.
Janko a Aňička boli rúči
teraz sú už riadne tuční.
 
Berte vážne varovaňie
želám všetkím, sladké spaňie.
  
  
                                                               ( námet: ľudová rozprávka )
 
 
predchádzajúci článok ………. nasledujúci