Viliam Kusi

  ( krátky, pravdivý, slovensko – maďarský príbeh )

Pracoval som v podniku, ktorí mal vtedy asi 2 tisíc zamestnancov. Široko ďaleko žiadna poriadna robota, takže s kultúrou ale najme s platmi to bolo biedne. Rodina potrebuje svoje, mnohí skúšali šťastie vo Viedni aj v Prahe. Ľudia na prevádzke sa striedali skoro tak rýchlo ako výrobky u nás na bežiacich pásoch.

Takmer súčasne, posilnili naše rady dvaja nový kolegovia. Pavol bol od Serede, kde sa tradície a írečité tvrdé nárečie, do dnešných dní, vzorne udržiava. Lajoš ten pochádzal z úplne iného smeru.

Každého nového pracovníka sme samozrejme, hneď, poriadne vyspovedali, čo je zač. Lajoš sa stále ospravedlňoval za svoju zlú slovenčinu ale zatiaľ s ňou vraj veľmi do styku neprichádzal. Povedal, že kým prišiel k nám, pracoval v malej rodinnej firme a niekoľko rokov v Maďarsku. Ďalej hovoril, že býva na kraji dediny, pri brehu Dunaja, kde sú údajne veľmi pekné prírodné zákutia. Dôkazom toho je vraj, že im líšky chodia želať dobrú noc a žijú tam aj takí vodný „živočíchovia„, na slovenský „názov“ ktorých si práve nevedel spomenúť. Rozmýšľali sme čo za „zver“ to asi môže byť a kolektívne prišli k takému záveru, že sú to iste ondatry.

„Ondatry pri Dunaji, ondatry tam pri Dunaji!“- opakoval natešene Lajoš.

Vtedy prišiel medzi nás aj Paľo a hneď bol zvedavý: „Ná a jako sa tam ondá tí tri pri Dunaji?“

   
Paľovi sme to jeho malé nedorozumenie, keď sme sa dosmiali, hneď vysvetlili. Lajoš sa potom, popri robote, v priebehu niekoľkých týždňov naučil tak dobre po slovensky, že asi ani pán minister Maďarič by mu nič nevytkol. Aj spolupracovník Paľo sa nakoniec tiež naučil rozprávať po slovensky ale trvalo mu to trochu dlhšie.
  
 

( ilustroval: Juraji Kováč )                                                                                 
 
predchádzajúci článok ………. nasledujúci