Viliam Kusi

 
NO POČKAJTE KOZLIATKA 2
 
Odišiel vlčko smutní
nie však za svojimi druhmi.
Rozmíšľal, veď má aj o čom
vibral sa stráňou za kováčom.
 
Eurá mu dal za dve hrste
„Ujo kováč, prosím
buchňite mi silno po prste.
 
Na hrubí hlas
je to vraj liek
možno budem mať
úspech u kozičiek.“
 
Položil svoj prsťík
na nákovu
kováčovi však musel trochu
dodať odvahu.
 
„Nebojte sa ujo
nebudem u vás častí hosť
len smelo do toho
prštekov mám ešte dosť.“
 
… Zreval vlčko ako zver
bolí ho to, to mi ver.
Skáče ako na povel
hneď a zaraz vitriezvel.
 
Nevráťil sa s opicou
nemal ňič pod čapicou.
 
„Otvorte mi kozliatka“
zaklopal im na vrátka.
 
„Kúpila som vám
hračku parádnu
vpusťite ma ríchlo dnu.“
 
„Ti si vlčko!
Musíš vedieť
stále máš hlas
ako medveď.“
 
Nadíchol sa vlk
z balóňika, ktorí lieta
„Teraz je to už lepšie
milé dieťa?“
 
Mal také čudné
zafarbenie hlasu
akobi práve
spadol z Marsu.
 
„Nehnevaj sa včielka Maja
prikázala nám to mama.
 
Nesmieme ňikomu
otvoriť dvierka
včielkam ale stačí
aj kľúčová dierka.“
 
„S tím héliom som to už asi
trochu prehnal“
mislí si vlk
„toto kolo
som zase prehral.“
 
Zvesil hlavu, stiahol chvost
má už toho práve dosť.
 
„No veď počkajte kozliatka
raz vás všetki zjem
ja sa ešte vráťim
to vám sľubujem!“
 
 
predchádzajúci článok ………. nasledujúci