Viliam Kusi

Domenico Modugno sa narodil v starobilom mestečku Polignano a Mare, na opätku talianskej čižmy. Základnú školu ale dokončil trochu južnejšie v San Pietro Vernotico. Hovorí sa tam podobnou rečou, ako na Sicílii.

sanremo 1958

Víťazná pieseň „Nel blu, dipinto di blu“ je do dnešných dní z festivalu najúspešnejšia. Vytlačili z nej 22 000 000 platní.

Každú skladbu v Sanreme spievali dvaja interpreti. Je to súťaž piesní, nie spevákov. Porota tak vraj vedela pesničky lepšie ohodnotiť.

Pred „Volare“, svetový ohlas malo iba niekoľko skladieb. Tie sa stali známimi pozvolna, trvalo to roky. Hit „Nel blu, dipinto di blu“ dosiahol galaktickú slávu, z večera do rána.

Regionálny festival v Sanreme (na pobreží Ligúrie, pri hranici s Francúzskom), sa dostal do pozornosti. Stal sa sledovaným, mienkotvorným. (Bol vzorom aj pre organizátorov vznikajúcej Bratislavskej lýry.) 

domenico modugno – nel blu, dipinto di blu / v modrom, natretý na modro

(„The Ed Sullivan Show“, hudba: Domenico Modugno, text: Modugno a Francesco Migliacci, skladba získala 2 ceny Grammy – za nahrávku roka a pieseň roka)

Myslím, že takýto sen sa už nikdy nevráti

Namaľoval som si ruky a tvár na modro

Potom ma zrazu schytil vietor

Lietal som na nekonečnej oblohe

Lietam si, oh, oh

Spievam si, oh, oh

V modrej farbe, na modro

Som rád, že som tam hore

A letel som, letel som šťastne, vyššie ako slnko

A ešte vyššie

Zatiaľ čo svet pomaly mizol, ďaleko tam dole

Sladká hudba hrala, len pre mňa

Lietam si, oh, oh

Spievam si, oh, oh

V modrej farbe, na modro

Som rád, že som tam hore

Ale všetky sny sa na úsvite rozplynú

Keď mesiac zapadne, vezme ich so sebou

Ja ďalej snívam v tvojich krásnych očiach

Sú modré, ako nebo posiate hviezdami

Lietam si, oh, oh

Spievam si, oh, oh

V modrej tvojich modrých očí

Som rád, že som tu dole

A ja si ďalej veselo letím, vyššie ako slnko

A ešte vyššie

Zatiaľ čo svet pomaly mizne v tvojich modrých očiach

Tvoj hlas je sladká hudba, ktorá mi hrá

Lietanie, oh, oh

Spievanie, oh, oh

V modrej, tvojich modrých očí

Som rád, že som tu dole

V modrej, tvojich modrých očí

Som rád, že som tu dole

S tebou

celkom úspešný let

Domenico bol dlhé roky nedocenený spevák a skladateľ. Keď prvý raz zaspieval „Nel blu dipinto di blu“, mal už 30 rokov. Po globálnom megaúspechu tejto pesničky sa mu určite zdalo, že lieta. „Nel blu, dipinto di blu“ je do dnešných dní, komerčne najúspešnejšia, talianska skladba.

Refrén sa začína výrazným slovom „volare“ (lietať), pesničke teda prischol aj názov „Volare“.

Domenicovi sa zapáčila, úplne abstraktná, básnička jeho kamaráta Franca Migliacciho. V taliančine to pekne znie. Už si vedel predstaviť, už počul melódiu toho textu. Na slová piesne to však bolo málo. Dopísal tam teda ešte niečo o modrých očiach. A celkom dobre sa mu podarilo vystihnúť pocit zaľúbeného Taliana.

Text je prirodzený a veľmi jednoduchý. Hudobný motív tiež. Iným, napr. skupine The Beatles, sa potom už ľahko skladalo pesničky, keď vedeli ako na to.

Domenico Modugno a Franco Migliacci sa stali vyhľadávanými autormi. Všetci taliansky speváci a speváčky chceli od nich pesničky. Keď si spomeniete na nejaký taliansky hit, zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, tak je veľmi pravdepodobne z ich pera.

prvý film

Ľud chcel vidieť a počuť svojho obľúbeného speváka. Ten hlad mali ukojiť filmi v hlavnej úlohe s Domenicom Modugnom. Vzniklo ich veľa. Sú nákladné, bombastické, aj farebné. Ale dosť okázalé, visia na predstaviteľovi hrdinu filmu, ako cirkusový stan na hlavnom stožiari. 

To film „Nel blu dipinto di blu“ je iný. Vznikol hneď v eufórii po víťazstve pesničky v Sanreme a jej úspechu na celom svete. Domenico bol v móde, filmové štúdio však nechcelo nič riskovať. Natočili ho v štýle neorealizmu. Teda za málo peňazí a čierno-bielo.

Režisér Piero Tellini mal ambíciu urobiť plnohodnotný film. Domenico Modugno je našťastie rovnako dobrý herec, ako spevák, skladateľ a textár. Nepôsobí vo filme len ako vzácna návšteva.

Žáner je ‚muzikál‘, označenie ‚film s pesničkami‘ by sa mi však páčilo viac. Tvorcovia siahli po skladbách, ktoré Domenico nahral už v minulosti. A po ktorých dovtedy pes neštekol. Nie sú súčasťou príbehu do tej miery, ako by to malo v správnom muzikáli byť. Sú do deja trochu pritiahnuté za vlasy.

Najviac je to cítiť v závere, keď sa v uliciach, z ničoho-nič, objaví helikoptéra. A to len preto, aby konečne mohlo zaznieť Domenicovo „Volare“ (lietanie), na ktoré sme už tak dlho čakali.

V pesničke sa spieva o modrých očiach, do filmu teda potrebovali herečku s pohľadom presne takej farby. (Film je čiernobiely ale ľudia naň pozerali v kine na veľkom plátne.) Ida Galli si neskôr ešte zahrala veľa osudových žien, Donata je jej debut.

Zápletka je na celovečerný film trochu slabá. Bez mnohých vedľajších motívov by to bol veľmi krátky film. Vďaka tomu však vidíme celú paletu života v Ríme päťdesiatych rokov. Ako keby si človek otvoril konzervu s nápisom – Taliansko v roku 1959. 

Porovnanie so skvostami neorealizmu film určite neznesie, ale je to celkom dobrý pokus. Ak má ‚Zlodej bicyklov‘ 100, tak „Volare“ by som dal šumných 80 bodov.

Vo filme niesú žiadne trikové zábery ani počítačové efekty a úpravy. Ak pozerám film z čias pred érou počítačov a mobilných telefónov, keď ľudia normálne fungovali, moja duša má radosť.

Pozrel som si celé toto dielo, priatelia. Videl som neorealistický muzikál (ani som netušil, že je niečo také možné), videl som hrať Domenica Modugna, vždy skvelého herca (a režiséra) Vittoria De Sicu, 19 ročnú Idu Galli – mne to stačí.

obsah filmu

Mladý Turi prišiel zo Sicílie, skúsiť šťastie v hlavnom meste. Cez deň sa nevyhýba žiadnej príležitostnej práci. Večer spieva pesničky Domenica Modugna, hrá na gitaru a rozdáva dobrú náladu v miestnom pube. V noci, so svojou partiou kamarátov, vždy niečo pekné ukradne.

Veselý šikovníček Turi je tmavý typ muža s hustými vlasmi, s hustými fúzmi a hustým strniskom na brade. Na prvý pohľad sa zdá, že je hustý. Zdanie klame, je evidentné, že v mixe hormónov má v tele trochu viac estrogénu a testosterónu trochu menej, ako by bolo žiadúce. 

Má preto zväčšené rečové centrum v mozgu, má ľahkovážnu, náladovú povahu. Má tiež nábeh zostať večným puberťákom. Má teda všetko, čo ženy na mužoch tak milujú.

Najviac sa okolo neho obšmieta Assuntina. Je veľmi impulzívna, pravá Talianka. Je aj nebezpečne žiarlivá. V scéne na začiatku filmu Turimu skoro doláme nohy a to len preto, že sa pozrel na jednu peknú Rimanku.

Turi však pozná každú sukňu v meste. A každej sa Turi páči. Aj dcére bohatého továrnika. Všetky si zrejme myslia, že je ako antúrium, vždy so vztýčeným piestikom.

Žiadna žena si nášho hrdinu, zatiaľ, nedokázala získať. Turi sa jednoducho, nevie naozaj zaľúbiť.

V noci, tak ako vždy, ide so svojou kompániou lúpiť. Mladá a krásna Donata robí au-pair v lepšej štvrti. Pod oknami jej izby je klenotníctvo.

Kým Turiho druhovia vykrádajú klenotníctvo, on dáva pozor na ulici. Ako naschvál, práve tam obsmŕda jeden policajt.

Na druhý deň Turi vypovedá na polícii. Videli ho na mieste činu a policajti Turiho už poznajú. Z toho sa len ťažko vykrúti.

Turi tvrdí, že tam bol len náhodou, že chodí s Donatou a bol za ňou. Na políciu privedú Donatu. Je to inteligentné dievča, situáciu hneď pochopí. Potvrdí Turimu alibi aj to, že sa spolu kamarátia. 

Turi si zase užíva slobodu. Donata sa však do svojej roly vžila až príliš. Turiho spoločnosť schválne vyhľadáva. V Taliansku to nie je len tak, verejne priznať vzťah. Rodičia Donaty pricestujú do Ríma, aby sa zoznámili s nápadníkom svojej dcéry.

Donata chytá Turiho za ruku a túli sa k nemu aj vtedy, keď sa nikto nepozerá. Turi je nútený hrať túto hru, veď Donata, ak sa nahnevá, môže svoju výpoveď na polícii hocikedy zmeniť.

Rodičia Donaty si želajú, aby si Turi našiel stále zamestnanie. Turi to skúša v stavebníctve, využije aj známosť so svojim krajanom, úspešným podnikateľom. 

Assuntina je z celej situácie dosť nešťastná. Turi pochopí, že kam to všetko smeruje. Ak to pôjde takto ďalej, môže s Donatou chystať svadbu.

Sám teda ide na policajnú stanicu a prizná sa ku krádeži v klenotníctve. Policajti, ako som už povedal, Turiho spôsob života poznajú a neuveria mu. Myslia si, že by sa iste dal obviniť aj z vraždy, len aby sa nemusel ženiť. Kto to kedy videľ, aby sa Sicilián, len tak bez príčiny, k niečomu priznal?!

Turi je bezradný. Assuntina ho ďalej častuje výčitkami. Jeho kamarátom sa nepáči, že sa bol priznať. Vybavia si to s ním ručne. A kto zase fúka Turimu rany? Assuntina.

Turi je nahnevaný. (Má to totiž práve celkom dobre rozrobené aj s dcérou továrnika.) Donata z Ríma, jednoducho, musí okamžite odísť. Vykričí jej, že je naivná a že už sa nedá viacej citovo vydierať. Kúpi Donate lístok domov a sám ju dotiahne na zastávku autobusu… 

Spozná už raz aj tento sympatický Sicílčan lásky cit? A ku ktorej žene vlastne?

osoby a obsadenie:

Domenico Modugno ………. Turi La Rosa

Vittorio De Sica ………. Spartaco

Giovanna Ralli ………. Assuntina

Ida Galli …….. Donata

Franco Migliacci ………. Peppe

celý film „nel blu dipinto di blu – volare“ (1959, romantický muzikál)

poznámky:

– Taliani, keď rozprávajú, sprevádzajú svoj prejav ‚posunkovou rečou‘. Veľa z toho sa dá vytušiť, porozumieť. Napriek tomu, možno som dej filmu celkom dobre nepochopil a všetko je úplne inak.

– Prvý film Domenica Modugna pripomína neorealizmus. Štýl bol v talianskej kinematografii a literatúre obľúbený. Takéto filmi a knihy sú o najchudobnejšej vrstve spoločnosti. Dej sa zvyčajne odohráva v robotníckych predmestiach. Život Domenica Modugna, pred Sanremom 1958, bol asi tiež veľmi neorealistický. 

– Medzi priemyselným severom a mafiánskym juhom tejto dlhej krajiny, vždy bolo určité napätie. Domenico Modugno je osoba, ktorá veľký taliansky národ spojila. Domenico svojou celou tvorbou preslávil Taliansko. Dokázal, že aj ľudia z juhu sú prínosom. 

– Domenico je materiál na niekoľko článkov. Keď budem mať chvíľku času a keď dožijem, k téme Modugno (a k biochémii) by som sa ešte rád vrátil. 

„volare“ na eurovízii v holandsku

(je to zatiaľ jediná pesnička v histórii sútaže, ktorá získala Grammy)

– socha lietajúceho Domenica Modugna v rodnom Polignano a Mare

– pláž v Polignano a Mare

poznámka:

– Taliani sú geneticky dosť nesúrodý národ. Na južné Taliansko a Sicíliu migrovali národy, kmene a rody zo severnej Afriky. To ešte v časoch antiky a Rímskej ríše. Ich potomkovia tvoria viac, ako polovicu populácie.

V strednom Taliansku žili Etruskovia. V šiestom storočí pnl. ich Rimania ovládli a asimilovali. Etruskov bolo viac ako Rimanov ale boli rozdelený na viacero samostatných kniežatstiev. Staroveký Afričania ani Etruskovia nepatrili k Indoeurópanom.

V rímskej provincii Panónia – na juh od dnešného západného Slovenska, teda v Zadunajsku – žilo germánsko-slovanské etnikum Longobardi. Do Karpatskej kotliny v 6. storočí prišli Avari. Veľa Longobardov v tom čase odišlo. Usadili sa v severnom Taliansku. Jeden región severného Talianska s hlavným mestom Miláno sa aj dnes volá Lombardia. (V samom strede Maďarska, žili Nemci do polovice minulého storočia.)

Sever Talianska, pripojil k svojej ríši Karol Veľký. Neskôr územie zdedila Východofranská ríša. Známa aj pod zavádzajúcim názvom Svätá ríša rímska. V dobrich časoch k nej Rím naozaj patril ale bol to v podstate germánsky štát. – Plavovlasú a modrookú herečku, ako Ida Galli, zrejme v Taliansku, nie je až taký problém nájsť, ako by sa zdalo.

_____

„volare“ vo filme o modugnovi