Dlhou cestou je romanca skladateľa Borisa Fomina. Slová napísal Konstantin Podrevskij. Nahrávka na platňu: Alexander Vertinskij 1926. Ruský emigranti v Paríži si Dlhou cestou pospevovali už o dva roky skôr. V prvej polovici dvadsiateho storočia bola pieseň zapísaná na platňu v podaní mnohých ďalších spevákov.
Ruská zima je krutá. „Verchuška“ cárskeho Ruska tradične odchádzala do miest Západnej Európy. Najmä do Paríža. Veď sa aj tak medzi ľudom hovorilo: V lete je hlavné mesto Ruska Petrohrad – v zime Paríž.
Rusi (a Ukrajinci) tam navštevovali divadelné predstavenia, organizovali súboje ale predovšetkým svadby. Rodina, ktorá bola často roztrúsená po celej krajine, vzdialená aj tisíce kilometrov, v Paríži bývala len na skok.
Keď sa zmocnili vlády boľševici, mnohí Rusi zbalili svoje strieborné príbory a odišli do zahraničia.
Boľševická zima v Paríži trvala už niekoľko rokov. Všetky dcéry boli vydaté, znudený Rusi preto sedeli v bistrách a spievaii clivé pesničky. Najčastejšie si dali zahrať „Oči čornyje“, pri nej mali vždy v očiach slzy.
Teraz si predstavte, ako sa asi vtedy všetci Ruskí (a Ukrajinskí) emigranti potešili, keď sa v roku Pána 1924 objavila skladba „Darogoj dlinnaju“. V texte je skrytá nostalgia za stratenou domovinou a melódia nalieva do srdca novú silu. Pretože Dlhou cestou je v podstate veľmi radostná pesnička.
Dlhou cestou (On a Long Road, Дорогой длинною) – melódia, ktorá každého roztancuje
Šli sme na trojke so zvončekmi,
v diaľke sa mihotali svetlá.
Neste ma, moje milé sokolíky,
rozptýlte moju dušu od melanchólie!
Po dlhej ceste v mesačnej noci,
s piesňou, ktorá letí zvoniac do diaľky.
So starodávnym, tým sedemstrunovým nástrojom,
ktorý ma v noci vždy trápi.
Žijem bez radosti v bolesti,
spomínam na minulé roky.
Na tvoje zlaté ruky,
na trojku, ktorá už navždy odletela.
Dni plynú a narastá žiaľ,
je také ťažké zabudnúť na minulosť.
Jedného dňa, moja drahá,
povezieš ma, aby si ma pochovala.
To bol hit! Anglická verzia piesne dosiahla vrchol hitparád v 22. krajinách. Prespievali ju v desiatkach jazykov celého sveta.
Melódiu piesne upravil a anglický text napísal Gene (Eugen) Raskin. Všetkým tiež tvrdil, že on sám, jediný je autorom.
Raskin hral a spieval v Londýnskom klube „Blue Angel“. Tam si pesničku „Those Were The Days“ vypočul „bítlsák“ Paul McCartney. Skupina Beatles si práve založila vydavateľstvo Apple Records.
Paul o tom neskôr povedal: Zdalo sa mi, že je veľmi chytľavá, niečo na tej piesni bolo. Bolo to dobré spracovanie nostalgie.
Mary Hopkin – Those Were The Days / to boli dní (1968, kolorovaná televízna nahrávka, Dorogoy Dlinnoyu, Дорогой длинною / dlhou cestou)
Prešlo takmer polstoročie, kým zažiarila v plnom lesku, youtuber o osude piesne.
Dalida – Le temps des fleurs / čas kvetov (Dlhou cestou, Дорогой длинною)
V taverne v starom Londýne
Kde sa zhromaždili cudzinci
Naše hlasy, naplnené radosťou,
zdvíhali sa z tieňov
Počuli sme spievať naše srdcia
Bol to čas kvetov
Nepoznali sme strach
Dni, ktoré nasledovali, chutili medom
Tvoja ruka chytila moju ruku
Tvoj hlas nasledoval môj hlas
Boli sme mladí a verili sme v nebo
A potom prišli hmlisté dni
So zvláštnymi zvukmi a slzami
Koľko bezmesačných nocí
Hľadala som tú kaviareň v mojom srdci
Presne ako v čase kvetov
Keď sme žili bez strachu
Keď každý deň chutil medom
Tvoja ruka chytila moju ruku
Tvoj hlas nasledoval môj hlas
Boli sme mladí a verili sme v nebo
Dnes večer stojím zase pred dverami
Presne toho bistra, kam už nikdy neprídeš
A pieseň, ktorú mi noc prináša
Moje srdce už nepozná
Bol to čas kvetov
Nepoznali sme strach
Dni, ktoré nasledovali, chutili ako med
Tvoja ruka chytila moju
Tvoj hlas nasledoval môj hlas
Boli sme mladí a verili sme v nebo
Gigliola Cinquetti – Quelli erano i giorni / boli to dni (1968, Those Were The Days, Дорогой длинною)
Kedysi dávno bola jedna ulica
Dobrý vietor ma tam zaniesol
A ak si dobre pamätám,
Objavil si sa práve na rohu
To boli dni, áno, boli to krásne dni
Od sveta si nemôžeš priať viac
Tancovali sme aj bez hudby
V našich srdciach bolo oveľa viac
Žili sme v bubline vzduchu
Ktorá lietala nad mestom
Ľudia na nás ukazovali prstami
Hovorili: „Pozri sa na šťastie“
To boli dni, áno, boli to dni
Nič nás už nikdy nemohlo zastaviť
Keď sa na semafore rozsvietila červená
Prechádzali sme ešte šťastnejšie
Potom, vieš, časom aj ruže
Jedného rána už nekvitnú
A tak sa veci vyvíjali
Ani dobrý vietor už nikdy neafúkal
To boli dni, ach áno, boli to dni
Od sveta si nemôžeš priať viac
A keď spätne premýšľam, zacyklím sa tu
A ak o tom spievam, neznamená to
Dnes som sa vrátila na tú ulicu
Dobrá spomienka zaviedla ma tam
Stál si uprostred skupiny ľudí
A povedal si: „Moji drahí priatelia“
To boli tie dni, áno, Boli to krásne dni
Od sveta si nemôžete priať viac
Tancovali sme aj bez hudby
V našich srdciach bolo oveľa viac
Tancovali sme aj bez hudby
Naša mladosť tadiaľ šla
Mary skladbu zaspievala vo všetkých svetových jazykoch, okrem ruštiny.
Mary Hopkin – „Those Were The Days“ (French, German, Italian, Spanish, English)
Pieseň je v rómskej kultúre obľúbená. Mám taký dojem, ako keby to bola neoficiálna hymna ruských (a ukrajinských) „Cyganov“.
rómsky súbor piesní a romancí Izumrud / smaragd – „Dorogoy Dlinnoyu“
Ансамбль цыганской песни Изумруд, романс: „Дорогой длинною“.
Taisija je čistokrvná Ukrajinka. V ruských médiách je pečená – varená a veľmi obľúbená. Kedysi v Kyjeve spievala ukrajinské ľudové pesničky ale teraz už 10 rokov žije v Moskve.
Taisija je v súčasnosti trochu zneužitá na ruskú propagandu. Zrejme v tom má prsty ruská tajná služba, speváčka sa médiám vyjadruje, že v konflikte je plne na strane Ruska. A že by sa veľmi tešila z pripojenia celej Ukrajiny k Rusku.
Zrejme si tým len chráni kariéru, veď ktorý Ukrajinec by to myslel úprimne? Aj také osudy a situácie dnešná doba prináša.
„Dorogoy Dlinnoyu“ – Taisija Povalij (Дорогой длинною – Таисия Повалий, 2011)
Mary Hopkin – Those Were The Days / To boli tie dni (v relácii Ed Sullivan Show, 27. októbra 1968, New York)
Kedysi dávno bola jedna taverna,
Kde sme si zvykli dať pohár alebo aj dva,
Pamätáš si, ako sme sa smiali celé hodiny,
Pomyslíš na všetky tie skvelé veci, ktoré sme robili?
To boli dni, priateľ môj
Mysleli sme si, že nikdy neskončia
Spievali sme a tancovali, navždy a jeden deň
Žili sme život, aký sme chceli
Bojovali sme a nikdy neprehrali
Pretože sme boli mladí a istí, že si presadíme svoje
La-la-la-da-da-da
La-la-la-da-da-da
Da-da-da-da, la-da-da-da-da
Uponáhľané roky však potom okolo nás leteli
Stratili sme naše hviezdne predstavy na ceste
Ak by som ťa náhodou stretol v tej krčme
Usmiali by sme sa na seba a povedali by sme
To boli dni, priateľ môj
Mysleli sme si, že nikdy neskončia
Spievali sme a tancovali sme navždy a jeden deň
Žili sme život, aký sme si vybrali
Bojovali sme a nikdy neprehrali
To boli dni, ach áno, to boli dni
La-la-la-da-da-da
La-la-la-da-da-da
Da-da-da-da, da-da-da-da-da
Dnes večer ja stál som pred tavernou
Nič sa nezdalo také, ako bolo
V zrkadle som videla zvláštny odraz
Tá osamelá žena, to som naozaj ja?
To boli dni, priateľ môj
Mysleli sme si, že nikdy neskončia
Spievali sme a tancovali naveky a jeden deň
Žili sme život, aký sme si vybrali
Bojovali sme a nikdy sme neprehrali
To boli dni, ach áno, to boli dni
La-la-la-da-da-da
La-la-la-da-da-da
Da-da-da-da, da-da-da-da-da
La-la-la-da-da-da
La-la-la-da-da-da
Da-da-da-da, da-da-da-da-da
Cez dvere sa ozval známy smiech
Videla som tvoju tvár a počula som ťa volať moje meno
Ach, priateľ môj, sme starší, ale nie múdrejší
V našich srdciach sú sny stále rovnaké
To boli dni, priateľ môj
Mysleli sme si, že nikdy neskončia
Spievali sme a tancovali navždy a jeden deň
Žili sme život, aký sme si vybrali
Bojovali sme a nikdy sme neprehrali
To boli dni, ach áno, to boli tie dní
La-la-la-da-da-da
La-la-la-da-da-da
Da-da-da-da, da-da-da-da-da
La-la-la-da-da-da
La-la-la-da-da-da
Da-da-da-da, da-da-da-da-da
La-la-la-la-la-la-la
La-la-la-la-la-la-la
La-la-la-la-la-la-la
„An jenem tag, mein freund“ – Heidi Brühl, Peter Kraus, Karel Gott (text: Heinz Korn, ukážka z programu televízie Západného Nemecka, 1978)
„An jenem tag“ – Karel Gott (1998)
„Qué tiempo tan feliz“ (Speváčka Gelu pochádza z mesta Grenada na juhu Španielska.)
Алия – pesnička „Дорогой длинною“ znamená vždy zaručený úspech (The Voice Kids Rusko, 2018)
Niektorí vrtáci z rómskych kruhov a kuloárov tvrdia, že Dlhou cestou je ich pesnička. Je pravda, že výrazný rytmus, názov piesne aj slová nepochybne korešpondujú so širokou „cigánskou“ dušou ale rómska melodika je, predsa len, trochu iná.
Na porovnanie pesnička: Ай да ну да най / oj áno nuž áno nie (text piesne je vraj zmes rómštiny a bieloruštiny)
„Очи чёрные, Ochi chyornye, Dark Eyes“
_____
retro
(pesničky, speváčky a speváci
z predchádzajúcich článkov)
Anastasia Kočetova je ukrajinská speváčka. Narodila sa 13. apríla 1989 v Červonohrade (tesne pri západnej hranici Ukrajiny). Od mala sa venovala spevu v detskom štúdiu. Vyštudovala tlmočníctvo (anglický jazyk) na Fakulte cudzích jazykov Národnej univerzity v Ľvove.
Nasti Kočetovej sa jej meno asi nepáči (Kohútová), preto spieva pod menom Erika a novšie aj MamaRika.
Э́рика (Aнастасі́я Олекса́ндрівна Кочетова) – Ворожка / veštica
Veštica mi veštila,
rukou po ruke chodila.
Hoc som mlčala,
všetko mi povedala.
Že dvom lásku som sľúbila,
že dvom lásku som sľúbila.
K srdcu nežne privinula,
vybrať som si nevedela.
Možno sa stane niečo zlé,
moje srdce sa láme na dve časti.
Черво́на ру́та, Zavinutka, Monarda (zdroj obr: wikipédia)
Je to osud, či nie osud,
ja som jedna, oni dvaja.
Bolo by randenie, bola by láska,
neprišlo by srdcu, teraz si vyberať.
Dve lásky, dva smútky,
ty veštica len povedz.
S kým mám svoj život spojiť
a komu povedať nie.
S kým sa mám navždy rozlúčiť,
s kým zostať naveky.
Pozri na moju ruku a bez švindlu,
ukáž cestu ku šťastiu.
Nasťa sa s mikrofónom v ruke už narodila. Vyhrala aj detskú súťaž „Червона рута, Červona ruta“
Настя Кочетова – Люблю
Na vtákoch je niečo tajomné. Napríklad také vrany. Nemám ich vôbec rád. Keď vidím na poli kŕdeľ vrán, alebo prechádzam popri stromoch obsypaných týmito čiernymi vtákmi, mávam vždy zmiešané pocity. V niektorích obdobiach sú vrany mojim nedobrovoľným budíčkom.
Na lúke pod balkónom ich bývajú desiatky a možno aj stovky, občas priletí nejaká odvážnejšia na balkón. Kolega bloger Mika raz kdesi uviedol, že vrany majú kolená otočené smerom dozadu. Po dlhšom čase si vraj uvedomil, že to vlastne majú takto všetky vtáky.
Uvidieť vranu, najmä ráno, keď sa človek vydá na cestu alebo počas cesty, bolo u Starých Grékov zlým znamením. Tí poverčivejší sa aj domov vrátili.
Ale dalo sa to v prípade potreby aj prekvalifikovať. Ak vrana priletela zprava, alebo bola videná na pravej strane, znamenie to bolo dobré. A dalo sa ešte neutralizovať odpľutím (už vtedy) alebo hodením kameňa do vrany.
Zle bolo, aj ak niekde hore zakrákala a Starý Grék sa zľakol. Kedysi dávno som čítal rozprávku Pavla Dobšinského „O troch zhavranených bratoch“, ale veľmi som vtedy ešte neveril, že je niečo také možné. Ale vraj takmer celá Ázia reinkarnáciu berie, ako realitu.
Objektom prevteľovania sú často aj vtáky. Najmä sťahovaví. Ja to chápem, človek prežije celý život vo svojej rodnej dedinke, ťažia ho rôzne vzťahy a záväzky, tak aspoň po smrti by chcel byť voľný, ako vták. Napr. ako hrdý, krásny, vznešený… žeriav.
Autor textu piesne „Žeriavy“ Rasul Gamzatovič Gamzatov bol plodný aj ako aforista. Postrehy vychádzali väčšinou z jeho vlastného života a boli svojho času známe v celej krajine. Napr. v čase perestrojky a boja proti alkoholizmu sa konal v Moskve zjazd spisovateľov. Jeho kolega z Moskvy Naum Grebnev ho upozorňoval, že si tentoraz nesmie so sebou priniesť žiadny domáci alkohol, ako to mal Rasul Gamzatov vždy vo zvyku (hrozili za to sankcie). Rasul Gamzatov to pohotovo komentoval slovami: „Tak si alkohol prinesiem v sebe“.
Začiatkom 90. rokov, keď aj vo vyrazne Avarskom Dagestane, odkiaľ Gamzatov pochádzal, vrcholili separatistické tendencie, povedal: „Dagestan sa nikdy dobrovoľne nestal súčasťou Ruska, je teda logické, že dobrovoľne Rusko ani neopustí“.
Gamzatovovi okrem básnických zbierok vyšla v slovenčine v 80. rokoch kniha „Môj Dagestan“. Je to akási umelecká encyklopédia Dagestanu, vychádzajúca z ľudovej a historickej múdrosti. Rasul sa stále oprie o nejaké príslovie či porekadlo a potom ho rozoberá.
Keď Boh lietal nad Zemou a prideľoval národom jazyky, bol už unavený. Nachádzal sa práve severne od Kaukazu. Zobral teda vrece s jazykmi, a ten zvyšok, čo mu tam zostal, rozsýpal nad Dagestanom. Bolo ich asi štyridsať (je to napísané v tej knihe).
A tak sa dodnes často nedohovoria ani obyvatelia susedných dedín či presnejšie aulov (vyučovanie na základných školách v Dagestane prebieha v 32 jazykoch).
V meste máme aj jednu Dagestanku, Nogajku. Moslimka, ale k alkoholu má približne taký vzťah ako Rasul Gamzatov. To je tiež dôkaz, že aj niektorí moslimovia, už berú svoju vieru úplne „civilizovane“.
(príspevok o pesničke Žeriavy sme písali spolu s kamarátom Drahoslavom Mikom, rovným dielom)
Svitlana Loboda je ukrajinská speváčka a moderátorka. Kedysi členka populárnej skupiny VIA Gra. Reprezentovala Ukrajinu na Eurovision Song Contest 2009 v Moskve. Jej verzia piesne Žeriavy človeka až zamrazí.
Svitlana Loboda – Žeriavy / Світлана Сергіiвна Лобода – Журавли
môj, trochu voľný preklad:
Na vojakov, z krvavých tých polí,
myslím v duchu, nevyrieknem slov.
Nezomreli smrťou, ktorá bolí,
menia sa na bielych žeriavov.
Až doteraz z tých minulých časov
vždy keď letia, počuť tiché hlasy.
Napĺňa mi srdce trpkou krásou
sledovať ich pravidelné trasy.
Letí, letí, oblohou klin stály
letí v šere končiaceho dňa.
Nechám šík ich, teraz letieť v diali
raz tam bude, miesto aj pre mňa.
Nastane deň a v žeriavom kŕdle
budem letieť v modro-šedej hmle.
Ako vták vám z nebies slová múdre
skríknem, že na Zemi nie je zle.
Na vojakov z krvavých tých polí,
myslím v duchu, ticho a bez slov.
Nezomreli smrťou, ktorá bolí,
menia sa na bielych žeriavov.
Speváčka Nataľja Iľinična Čistjakovova Ionovova zvaná Glukóza – naroďila sa (1986) v meste Syzraň (Autozavódskij rajón na Povolží pri mestách Toľjatti a Samara). Venovala sa šachu aj baletu. Vyštudovala univerzitu. Obaja rodičja sú programátori. Vo svojej vile chová, okrem dcérky a manžela aj dvoch dobermanov.
Myslím, že speváčku pri natáčaní klipu k piesni „High Sign“ v niektorých scénach, nahradila kaskadérka.
High Sign (hudba: Gunter Graff, slová: Eva Stein, Nataša na ceste, Глюк’oZa, Наталья Ильинична Чистякова Ионова)
_____
sme na ceste zlej
Anna Veselovská (1995) pochádza z veľkej a výstavnej dediny Pusté Úľany, pri meste Senec. Keď mala 16 rokov zúčastnila sa súťaže Hlas Česko Slovenska. Skončila na peknom druhom mieste. Srdcia a hlasy divákov si získala nielen svojim spevom ale aj človečinou. Vydala niekoľko, takmer autorských, pesničkárskych albumov. Skladba „Na ceste“ má už 15 rokov ale stále je pre Slovensko aktuálna.
Anna Veselovská – Na ceste
Anna Veselovská – Niečo o mne
Celá debata | RSS tejto debaty