Príbehy a piesne Tisíc rokov, Tancovala jedno leto, Strieborná rieka, Túžim, Ech vy cesty, Skryl sa mesiac, Z tvojej lásky

17. novembra 2022 06:36, Prečítané 2 432x, Viliam Kusi, TV WORLD 1

Kedysi som si myslel, ako mnohí, že Christina Perri a Katy Perry sú sestry. A upodozrieval som Christínku, že žije len z megaslávy Katy. Ale, nie je to tak. Prepáč Christína!

Christina Perri je úplne samostatná jednotka. Má poľské aj talianske korene. Vyrastala viac v objatí talianskej časti rodiny, takže sa aj cíti byť viac Taliankou. Taliankou z Pensylvánie, samozrejme.

Rýchlo bije srdce.

Farby, sľuby.

Ako mám byť odvážna?

Ako mám ľúbiť,

keď sa bojím niečo si začať?

Keď ťa ale vidím stáť osamote,

všetky moje pochybnosti sa zrazu stratia.

Som o krok bližšie.

Každý deň som zomierala

čakaním na teba.

Miláčik, nemaj strach,

milovala som ťa už asi tisíc rokov

a budem ťa ľúbiť ďalších tisíc.

Čas prestal plynúť.

Nádhera, už viem, že existuje.

Budem smelá a nenechám si zobrať

nič z toho čo ma čaká.

Každučký môj nádych,

každú hodinu ktorá ma k tebe priviedla.

Po celý čas som vedela,

že si ťa nájdem.

Tvoje srdce prišlo ku mne.

Sme stále o krok bližšie.

Pri nasledujúcom videu z Rigy som si pomyslel – aká pekná melódia. A ešte, že v krajine ktorá organizuje taký masový festival piesne, žijú určite kultúrny ľudia. Skladba „Tancovali jedno leto“ je aj v soundtracku filmu „Štyri biele košele“. Pesnička má 55 rokov. Hudba – Imants Kalniņš. Éterický, obrazný a moderný text napísal Māris Čaklais.

tancovali jedno leto / viņi dejoja vienu vasaru

A potom, potom, potom…

Teraz každý svojmu osudu

Pýta sa, čo by sa malo stať potom

A aj teraz tie žiarovky bežia

Pozrite sa do korún stromov alebo na oblohu

Žiarovky bežia, hviezdy bežia

Dni sa menia na týždne

Vždy je to pokojnejší mesiac

A potom príde čas, keď už netancujete

A keď sú dni prepletené

Už sa to deje, prechádza a ustupuje

Ale keď si sám

Zatvorte oči a urobte to znova

Žiarovky bežia, hviezdy bežia

Dni sa menia na týždne

Vždy je to pokojnejší mesiac

A potom príde čas, keď už netancujete

A keď sú dni prepletené

Takto sme každý na jedno leto

A aj teraz tie malé dievčatká kričia

Vykričané ako otázka, výčitka, požiadavka

Počas spánku večný spánok…

rio de la plata – natalia oreiro spieva svoj príbeh (bratislava 6.4.2001, celý koncert)

Mala som slzy v očiach

keď som odchádzala.

Ťažko som všetko opúšťala,

dobrých ľudí a moje mesto.

Ešte malá som musela opustiť rodnú krajinu.

Všetko som obetovala svojim snom.

Pochádzam z Río de la Plata.

Mám juhoamerické srdce.

Milujem rytmus tanca candombe.

S úsmevom na tvári, nesiem v sebe sen,

bez hraníc.

Som z Rio de la Plata.

Tam kde sa tancuje horúce candombe!

Ten rytmus spaľuje moju dušu,

je v očiach môjho ľudu.

Slzy na tvári mi uschli.

Lietala som do mnohých zemí,

takmer som sa dotkla neba.

Dnes so všetkým úsilím,

ktoré je vo mne,

spievam svetu.

Stojí za to ísť za svojím snom.

Ak sa ti sen splní, ty už budeš iný.

Rástla som, hľadala šťastie,

snívala cez deň, liečila rany.

Teraz už to viem,

aj keď idem ďaleko,

stále za svojím osudom.

Som tá istá

a krajinu ktorú milujem nosím v srdci.

candombe – Tanec typický pre oblasť „Striebornej rieky“. Hrá sa živo, do rytmu bubnov (tamburín). Nohami treba kĺzať po zemi.

mriem za mierom

Súčasná politická situácia na Slovensku, ale aj uplynulých 30 rokov, nás presvedčilo, že my si, jednoducho, sami vládnuť nevieme. Za čias Rakúsko-Uhorska nám vládli Rakúšania a Maďari. V Česko-slovensku Česi. Nám sa to vtedy nepáčilo. Mohli by sme to teda ešte skúsiť spolu s Poliakmi alebo s Ukrajincami… Ako sa rozhodnete, milí spoluobčania v referende? Chcete, aby sa náš budúci štát volal „Rzeczpospolita Polska-Słowacja“, alebo „Respublika Ukrajína-Slovaččina“?

Ja túžim po zväzku Slovenska a Ukrajiny (veď naše Podkarpatie je už tam:). Spevák Svjatoslav Vakarčuk, skupina Okean Eľzy a všetci Ukrajinci najviac mrú za mier… Niečo tam tiká… Pekelný stroj sa nepodarilo zastaviť…

Túžim po tebe,

ako ešte nikto nikdy netúžil.

Mám starosť o teba,

že nemám slov.

Chýbaš mi,

ako sloboda vtáku v klietke.

Len čakám a neviem,

či je úprimnosti v tvojich očiach.

Chcem ťa tak veľmi,

ako dieťa svoju matku.

Chcem ťa rovnako,

ako táto zem chce nebo.

Všetky túžby sveta,

všetko čo mám, by som dal,

len keby som každé ráno

mohol hovoriť tvoje meno.

Mriem za tebou…

Ak máš veľké očakávania,

celú noc striehneš na znamenie.

Že bude sviečka horieť

a miláčik povie áno.

Tak veľmi ťa už chcem stretnúť…

oj, vy cesty!

Hneď na začiatku by som chcel napísať, že to nebude o žalostnom stave našich ciest (to by bola tiež zaujímavá ale oveľa širšia problematika). Pár mojich známych mi povedalo, aby som tému 2. svetovej a frontové pesničky, nechal radšej až na začiatok mája. Možno som staromódny, ale ja podobný názor nezdieľam. Myslím, že o piesňach o Veľkej Vlasteneckej vojne, ako v Rusku 2. svetovú tiež nazývajú, sa môže písať po celý rok. Veď vojaci, často len mladí chlapci alebo dievčatá, či už na jednej strane frontu či na druhej, zomierali po celý rok. A je to teda rovnako aktuálne stále. Na koľkých miestach horia vojnové ohniská na Zemeguli napríklad aj v dnešný deň?

Pieseň „Oj, cesty“ vznikla v r. 1945 na objednávku do nejakého slávnostného programu Veľkého divadla v Moskve. Išlo teda čiste o jednorazovú záležitosť. Anatolij Novikov sa vraj pri skladaní hudby oprel o motív jednej ruskej ľudovej piesne.

Autorom slov je známy textár Lev Ošanin. V priebehu niekoľkých dní sa pieseň zaradila medzi najobľúbenejšie o vojne. Vo svojom repertoári ju mali mnohé hudobné telesá a speváci. Alexandrovci, skupina Spievajúce gitary, Dmitrij Chvorostovskij… a najnovšie Saša Kapustina.

Text je iba voľne preložený a nie je to teda žiadna Poézia (ako by si možno niekto mohol myslieť).

Ej, cesty.

Prach a hmla,

chlad, nepokoj

a stepná tráva.

Nemôžeš poznať

svoj osud.

Možno zložíš krídla,

uprostred stepí.

Kúdolí sa prach pod čižmami,

po stepiach, po poliach.

A okolo besnejú plamene

a svištia guľky.

Ej, cesty.

Prach a hmla,

chlad a nepokoj

a stepná tráva.

Zahrmí výstrel,

havran krúži.

Tvoj priateľ v tej tráve,

neživý leží.

A cesta vedie ďalej,

práši sa, kúdolí

a okolo dymí zem,

cudzia zem.

Ej, cesty,

prach a hmla,

chlad a nepokoj,

a stepná tráva.

Krajina borovíc,

slnko vstáva.

A v rodnej bráničke,

matka čaká synáčika.

Nekonečnými cestami,

stepiami, poliami.

Všetci pozerajú za nami.

Rodné oči.

Ej, cesty,

prach a hmla,

chlad, nepokoj,

a stepná tráva.

Či je sneh a či je vietor,

pripomeňme si, priatelia.

My tieto na cesty,

zabudnúť nesmieme.

Text preložil a príspevok o piesni „Ech, darógi“ napísal Drahoslav Mika.

melánia olláryová

Pri nasledujúcej pesničke mám pred očami taký starý a milý obrázok. Moja mama v kuchyni robí rezance (slíže, z múky a vajec, to sa dá) a počúva pri tom v rádiu reláciu Hráme jubilantom. Ja sa tam dole na zemi s niečím hrám. Napríklad s uhlím, s ktorým sme vtedy kúrili.

Za mlada to vraj, veľmi talentovanej speváčke, Melánii moc slušalo. Neskôr sa s ňou matka príroda zahrala dosť škaredú hru. Ale v šesťdesiatych rokoch minulého storočia – žiadny problém. V tom čase sa pesničky nepočúvali na youtube ani na televíznom hudobnom kanáli. Iba v rádiu. A hlas sa Melánii nezmenil. Stále vedela do svojho prejavu dať niečo čo poslucháča chytilo za srdce. Veď, ak nie je niekto úplne tupý, tak to iste cíti a počuje aj teraz, po rokoch.

christina perri v indonézii, celý koncert (34:20 a thousand years)

„tancovali jedno leto“ vo filme „četri balti krekli“, spievajú: Pauls Butkēvičs a Līga Liepiņa

Lotyšský hudobný film z roku 1967 Četri balti krekli / Štyri biele košele sa po rusky nazýva Дышите глубже / Dýchajte zhlboka / Elpojiet dziļi.

Hlavný hrdina Cēzars Kalniņš je opravár telefónov. Predovšetkým však píše texty pre rockovú skupinu „Optimisti“. Kultúrnu pracovníčku Anitu Sondore tie texty iritujú. (Ale iste aj bohémsky a neviazaný spôsob života Cēzarsa Kalniņša.) Oznamuje Kalniņšove texty úradom. To vedie ku konfliktom nielen medzi sovietskou mocou ale aj jeho kolegami z kapely.

Vo filme je 9 piesní. Tie tam samozrejme nie sú úplne celé, túto výsadu má iba „Viņi dejoja vienu vasaru“. Piesne vo filme posúvajú dej dopredu, vyslovujú aj čo nie je v dialógoch. Tak, ako to má byť v každom dobrom muzikály.

Osud filmu bol podobný, ako kapely vo filme. Ležal 20 rokov v trezore, svetlo sveta uzrel v časoch perestrojky. Pred tromi rokmi bol zreštaurovaný a uvedený v Cannes. Bol zaradený do zlatého fondu lotyšskej kultúry a tam je iba 12 filmov.

Pri pozeraní filmu „Štyri biele košele“ som stále čakal, že zaznie aj pieseň La camisa negra / Čierna košeľa ale nestalo sa. Napriek tomu je to pozoruhodný film, natočili ho nesporne veľmi talentovaný ľudia. Niekomu sa možno nebude páčiť ale veď to nevadí. Môže si za to sám.